Z médií prešla na druhý breh. Aká bola cesta?

Ďalšia osobnosť Podpoľania, ktorú Vám chcem bližšie predstaviť je Zuzka Drobová. Vyštudovaná novinárka, dnes hovorkyňa Ministerstva spravodlivosti. Pôsobila ako redaktorka RTVS, neskôr na Úrade verejného zdravotníctva SR. Žena, ktorá je pre mňa v mnohom inšpiráciou.

Zuzi, ako si sa dostala k žurnalistike?

Po ukončení Evanjelického bilingválneho gymnázia v Tisovci som si vybrala štúdium žurnalistiky na UKF v Nitre. Pre žurnalistiku som sa rozhodla intuitívne, pretože už od základnej školy ma bavilo písať slohy aj poéziu. Keďže som absolútny antitalent na matematiku. A celkovo prírodné vedy mi veľmi nešli. Napriek tomu, že môj otec je profesor na gymnáziu, kde vyučuje matematiku a chémiu 😊. Veľmi sa mi zapáčila myšlienka, že raz budem môcť pracovať v novinách alebo v televízii. Študovať žurnalistiku by som odporučila každému, kto má cit pre písanie a reálne sa zaujíma o spoločenské dianie a chcel by sa na ňom nejakým spôsobom, napríklad cez optiku novinára, aktívne zúčastňovať. Hoci novinárom sa môže stať každý, veľa ľudí z médií je pôvodne odborníkmi na rôzne iné, odborné oblasti, ako napríklad ekonómiu či právo. Určite by som študentom odporučila aktívnu prax už počas vysokej školy, ktorá rozhodne neuškodí a pomôže aklimatizovať sa v novinárskom svete rýchlejšie.

Bolo štúdium tým „odrazovým mostíkom“ do reálneho novinárskeho sveta ?

Chcela som sa na vysokej škole zdokonaliť a naučiť sa niečo o práci v médiách, hoci škola je len naozaj veľmi malinkým odrazovým mostíkom. Každý sa musí svojim schopnosťami nakoniec presadiť sám. Mám viacerých spolužiakov z ročníka, z ktorých sa stali kvalitní investigatívni či športoví novinári. O niekoľko ročníkov nižšie, na žurnalistike v Nitre, študoval napríklad aj Janko Kuciak. Štúdium žurnalistiky sa nakoniec ukázalo ako správny výber. Škola ma veľmi bavila a mám tie najkrajšie spomienky na študentské časy v Nitre. Som rada, že som si vyskúšala internátny život, ktorý je tiež akousi povinnou jazdou počas vysokoškolských rokov. V piatom ročníku som začala pomaly uvažovať nad tým, kde by som chcela pracovať. Nemala som veľa skúseností, ale vedela som, že inak ako „hodením do vody“ to asi nepôjde.

Pomerne rýchlo po štúdiu si sa uchytila v Nitre…

Myslela som si, že najprv začnem písať pre nejaký regionálny denník, nakoniec ma však prijali do nitrianskej televízie, kde mi hneď od začiatku zverili moderovanie hlavných správ a vyrábala som aj reportáže s informáciami z regiónu. Toto boli moje začiatky, kde som sa v teréne, ale aj od mojich vedúcich (skúseného športového redaktora Milana Adamca a Pala Ivana, ktorý je dnes redaktorom v TASR) veľa naučila. Zostala som tam presne dva roky, a potom sa posunula ďalej.

A posunula si sa do televízie. Myslím, že to bola najväčšia škola. Alebo?

RTVS hľadalo redaktorov spravodajstva, išla som teda na konkurz a prijali ma. Na obdobie v RTVS mám úžasné spomienky, hoci nie vždy mi bolo ľahko. Začínala som ešte s mikrofónom s logom vtedajšej STV (cca 2 týždne), neskôr sme pôsobili ako Rozhlas a televízia Slovenska a po čase sa to skrátilo na RTVS. Starší kolegovia mi však vždy so všetkým pomohli a dnes už môžem povedať, že práve práca vo verejnoprávnej televízii bola tou najdôležitejšou skúškou, ktorá ma posunula výrazne dopredu. V tom období ešte televízna práca nebola digitalizovaná tak, ako je to dnes. Pamätám si, že sme strihali na VHS kazetách a televízoroch ručne. Až neskôr sa začali na strihanie reportáží využívať počítače. Počas práce v RTVS som stretla množstvo vzácnych ľudí, kolegov, respondentov, novinárov, s ktorými máme dodnes mimoriadne pekné vzťahy. S kolegyňou Ivetkou Gombošovou, dnes už jednou z top zdravotníckych redaktoriek, s ktorou sme spoločne v televízii začínali, sme už roky najlepšie priateľky a hoci ja som prešla takpovediac na „druhý breh“- stala som sa hovorkyňou, aj dnes spolu intenzívne pracujeme. Je to naozaj milé, keď s bývalými kolegami robím rozhovor ako respondent, hoci vtedy mám asi najväčšiu trému.

Poďme k Úradu verejného zdravotníctva SR. Ako si na toto obdobie spomínaš?

Po práci vo verejnoprávnej televízii som nastúpila na tlačové oddelenie Úradu verejného zdravotníctva SR, kde som sa neskôr stala hovorkyňou. Pracovala som tam približne 4 roky. Na toto pracovné obdobie tiež spomínam veľmi rada. Hlavne kvôli ľuďom, s ktorými som mala možnosť pracovať. Práca hygienikov je mimoriadne náročná, pretože ochraňujú zdravie nás všetkých. Práca nebola ľahká, predsa len úrad pokrýva obrovskú agendu- od ovzdušia, vody, epidemiológie, preventívneho pracovného lekárstva, ochrany zdravia detí, výživy obyvateľstva, kontroly potravín či kozmetiky. Veľmi som chcela, aby sa o ich práci dozvedelo čo najviac ľudí, preto som stále vymýšľala rôzne cestičky, ako dostať informácie k verejnosti. Rozbehli sme sociálne siete, začali sme viac približovať prácu všetkých usilovných hygienikov, tak, aby bola konečne viditeľná. Myslím si, že sa podarilo, takpovediac, otvoriť úrad a prácu jeho odborníkov širšiemu spektru ľudí. A dnes má silné renomé.

Dnes ale pôsobíš na inom brehu…

Hoci práca pre hygienikov bola nesmierne napĺňajúca a naozaj ma bavila, každý človek sa časom chce posúvať a hľadá zmenu. V istom momente, úplne nečakane, prišla pracovná ponuka z ministerstva spravodlivosti. Musela som sa rozhodnúť expresne rýchlo. A možno to bolo nakoniec aj dobre. Napriek tomu, že to bol úplne iný rezort ako zdravotníctvo, v ktorom sa už dokázala pomerne dobre orientovať, rozhodla som sa, že to skúsim. Dnes viem, že to bolo správne rozhodnutie, napriek tomu, že práve v justícii sa za posledné obdobie odohrávalo veľa turbulentných udalostí, ktoré bolo potrebné aj správne a promptne mediálne pokryť.

V tejto sfére je však oveľa väčší pracovný tlak…

Práve to ma však veľa naučilo a myslím si, že profesijne aj odborne veľmi posunulo. S ministrom spravodlivosti máme vytvorený mimoriadne korektný pracovný vzťah, rozumieme si aj ľudsky a teší ma, že občas na mňa dá. Je tvrdohlavý, ale zároveň aj ľudský a reálne mu na rezorte záleží. Páči sa mi, že veľmi aktívne navštevuje osobne súdy aj väznice po celom Slovensku a rieši veci priamo so sudcami, príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže či zamestnancami justície. Rovnako je pre mňa veľkou cťou pracovať s obrovskými právnickými kapacitami, ktorí sú dnes už nielen moji kolegovia, ale aj priatelia. Od nich sa učím každý deň niečo nové. Až ma občas kvôli nim chytá myšlienka ísť študovať právo. Som rada, že pribúda stále viac odvážnych kolegov či sudcov, ktorí so mnou spolupracujú a chcú prezentovať svoju prácu aj mediálne, pretože si myslím, že verejnosť by mala vedieť, že tých čestných a spravodlivých ľudí v justícii je oveľa viac ako tých, o ktorých sa teraz prevažne píše v médiách.

Ako si vnímala napríklad vraždu Jána a Martiny?

 Vraždu som, samozrejme, aj ako bývalá novinárka vnímala s hrôzou. O to viac, že Janka som poznala ako skromného a šikovného človeka, ktorý mal pred sebou veľkú budúcnosť. Nikdy by som nepovedala, že sa na Slovensku môže niečo také stať. Verím, že páchatelia aj objednávatelia budú spravodlivo potrestaní. Tento pocit som nadobudla počas jedného z pojednávaní, na ktorom sa aj osobne zúčastnila. Mám pocit, že polícia aj prokuratúra urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby tento ohavný zločin vyšetrili. Samozrejme, aj z titulu mojej práce si všímam prácu súdu – koniec koncov, je to asi najsledovanejší proces v dejinách moderného Slovenska. Za seba môžem povedať, že mám dôveru vo všetky zložky, ktoré sa na objasnení zločinu a potrestaní páchateľov podieľali.

Ovplyvnilo to nejakým spôsobom Tvoju prácu? Alebo mediálnej práce vo všeobecnosti?

Ak to môžem odľahčiť, ovplyvnilo, pretože po zmene zloženia vlády som začala pracovať pre ministerstvo spravodlivosti. Spomínam si, že najmä v prvých týždňoch a mesiacoch nás tieto ohavné udalosti zomkli. Nielen ako bývalých kolegov, ale najmä ako ľudí. Zároveň chcem vzdať úctu a poďakovať sa všetkým novinárom, ktorí si naďalej svedomito plnia svoju prácu a pokračujú aj v Jankovej práci.

Aký je Tvoj vzťah k Podpoľaniu?

Čo sa týka môjho vzťahu k Podpoľaniu, pre mňa sú najvýnimočnejšie chvíle práve u rodičov v Detve. Najviac sa vždy teším, keď prídem domov a idem na prechádzku s naším psom Edom alebo sestrinými deťmi po Piešti 2, kde bývame. Výhľady v okolí sú ako z fotografií na kalendároch, či už v zime alebo v lete, podpolianska príroda je pre mňa naozaj balzam na dušu a som pyšná, že pochádzam z tohto kraja. Možno sa raz na Podpoľanie vrátim a keď aj náhodou fyzicky nie, moje srdce bude aj tak vždy doma v našom kraji.

A Tvoje plány do budúcna?

Do budúcnosti si veľmi plány nezvyknem chystať, aj tak je vždy všetko nakoniec inak. Mám rada výzvy a nebojím sa zmien. Život v mediálnej brandži je veľmi dynamický, je aj o tom, či a ako rýchlo sa dokážete prispôsobiť rôznym zmenám. Uvidíme, ako sa to vyvinie, každopádne nech už budem pracovať kdekoľvek, vždy to budem robiť tak ako doteraz- s celou svojou energiou, nasadením a osobným vkladom, ktoré ma zatiaľ v žiadnej práci nesklamali.

Slovensko je veľmi krátko po voľbách. Nebojíš sa zmien v rezortoch?

Myslím si, že po dvoch ťažkých rokoch, počas ktorých vyplávali na povrch viaceré mrazivé skutočnosti, majú ľudia túžbu a právo na zmenu. Uvidíme, čo bude. Pevne verím, že náš rezort dostane profesijne uznávanú a zároveň odborne zdatnú osobnosť, ktorá ho povedie. Teším sa na zmenu a verím, že nový minister alebo ministerka uvidia, že aj napriek kauzám jednotlivcom, ktoré nijako nesúviseli s prácou odborníkov na ministerstve (ktorých prácu som sa snažila maximálne otvoriť verejnosti) sa urobilo veľa pozitívnych krokov. Spravodlivosť každého skôr či neskôr zastihne. Tí, čo sme robili svoju prácu odborne a zodpovedne, máme čisté svedomie. V novej etape nemáme dôvod sa báť. Práve naopak :-).

A sadneš si so mnou ešte niekedy do auta 😀 ?

Dievčatá si vždy poradia 😀 . Spomínam si na to, ako keby to bolo včera. Pamätám si, že som išla autobusom z Dúbravky, kde som vtedy bývala a kvôli kalamite všetky autobusy a trolejbusy za Patrónkou jednoducho zastali a nemohli ísť ďalej. Z Patrónky som sa rozhodla ísť aj s kufrom pešo- za tebou Niki :-D. Niekoľko kilometrov, čo som teda s vypätím síl zvládla, no potom nasledovala ďalšia prekážka. Padal hustý sneh a prestali nám fungovať stierače. No nič príjemné to nebolo, ale dali sme to. Som rada, že sme vtedy šťastne docestovali do, podľa môjho názoru, najkrajšieho kúta Slovenska- na Podpoľanie.

Nikola Marunčiaková

 

Pridať komentár